31. októbra 2017

Blahoslavený Ján Pavol II. – človek, teológ, filozof, intelektuál, mierotvorca, básnik

Tadeusz Zasepa pán rektor filmPrinášame vám zaujímavý článok priamo z pera prof. Tadeusza Zasępu, PhD., emeritného rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku, v ktorom píše ešte o blahoslavenom, no dnes už svätom JP2.

Námestie svätého Petra 16. októbra 1978

Rok 1978 bol neobyčajným rokom – rokom troch pápežov – Pavla VI., Jána Pavla I. a Jána Pavla II. Všetko sa odohralo od 6. augusta do 16. októbra – v priebehu 72 dní. Vtedy som sa zúčastnil kurzu francúzskeho jazyka a francúzskej kultúry v Ženeve, spolu s niekoľkými inými pracovníkmi a študentmi Katolíckej univerzity v poľskom Lubline. Tam nás zastihla smrť a pohreb Pavla VI. a zvolenie a smrť Jána Pavla I. Veľmi som sa chcel zúčastniť pohrebu Pavla VI.

Totiž jeho slová zo stredajšej audiencie: „Šťastím je milovať Boha ľudským srdcom“ som si zvolil za moje kňazské motto.

Tieto slová som umiestnil na tradičnom primičnom obrázku v roku 1971. Veľmi som sa chcel rozlúčiť s pápežom, ktorému nebolo dané prísť do Poľska. Nemohol som však cestovať do Ríma.
S radosťou sme prijali informáciu o voľbe nového pápeža Jána Pavla I. a s veľkým smutným prekvapením informáciu o jeho nečakanej smrti. Spolu s priateľom vdp. Tadeuszom Fitychom z Wroclawy sme sa rozhodli, že zo Ženevy pocestujeme do Ríma, aby sme videli ako prebieha voľba pápeža. Rozišli sme sa na železničnej stanici Termini, netušiac, čoho budeme svedkami v Ríme. Ubytoval som sa ako vždy v Inštitúte kňazov misionárov sv. Vincenta de Paul v blízkosti Vatikánu. Tam býval kardinál Oddi a nachádzala sa tam Veľvyslanectvo Peru pri Apoštolskom stolci.
Počas večere, ešte pred konkláve, sa ma pýtali, či by chceli Poliaci, aby sa stal pápežom kardinál Wyszyński. V tom období sme radšej prosili o odpustenie za to, že vôbec existujeme, teda čo som len mohol odpovedať na tieto otázky? Odpovedal som v súlade s tradíciou Cirkvi a bol som presvedčený, že pápežom bude Talian. Nikto nespomenul priezvisko kardinála Wojtyłu.
Na námestí svätého Petra, keď som išiel na svätú omšu pred konkláve v sobotu 14. októbra 1978 videl som tabuľky, ktoré ľudia držali v rukách s priezviskami: Ursi Papa; Siri Papa; Benelli Papa. A teda trend bol jasný – pápežom bude Talian.
Po svätej omši v Bazilike sv. Petra vchádzali kardináli do Sixtínskej kaplnky. Stál som v zástupe s inými ľuďmi. Prechádzali dôstojné osoby, z ktorých jedna bude pápežom. Ale kto to bude?

Videl som kardinála Karola Wojtyłu. Pozrel sa na mňa a obdaril ma úsmevom. Videl som tiež kardinála Jana Króla z Filadelfie a kardinála Stefana Wyszyńského.

Nič som necítil, hoci nemôžem povedať, že niekde hlboko v duši sa neozývala tajná túžba. A možno to predsa bude Poliak? Ale táto myšlienka veľmi rýchlo mizla.
Nedeľa nepriniesla riešenie. Dym nad Sixtínskou kaplnkou bol čierny. Večera v Leoniánu (tak sa volá inštitút kňazov misionárov) plynula v atmosfére očakávania, čo bude zajtra. Preniesla sa tu atmosféra z Námestia sv. Petra. Komentáre spojené s objavujúcimi sa priezviskami kandidátov na pápežský trón. Nikto nehovoril o Poliakovi. Zdalo sa to byť celkom normálne.
V pondelok som sa rozhodol vytrvalo čakať. Kúpil som si veľkú bagetu a vodu som pil z fontány. Čakal som, pretože som cítil, že večer sa už ukáže biely dym. Nakoniec atmosféra na námestí sv. Petra bola tak fascinujúca, že o odchode odtiaľ nebolo reči. Rôznojazyčný, farebný zástup ľudí, modliacich sa, radostných, reprezentujúcich Všeobecnú Cirkev. Všetci myslia na jediné. Kto sa ukáže na balkóne Baziliky sv. Petra a udelí požehnanie Urbi et Orbi? Prichádza večer a hľa z komína na Sixtínskej kaplnke sa objavuje biely dym. Na samom začiatku nebolo isté, či je to skutočne „fumata bianca“. Za chvíľu sme si však boli istí. Áno! „Habemus papam!“
Aký to bol entuziazmus, spevy radostné výkriky, modlitba, zmiešané z aktivitou novinárov, ktorých desiatky sa objavili na námestí, prosiac o odpoveď na jednu otázku: Kto je nový pápež? Ku mne pristúpil novinár z „Gente“. „Kto bude novým pápežom?“ – opýtal sa. Odpovedal som: „Un uomo santo“ – „svätý človek“. „Prečo?“ „Pretože Cirkev takého potrebuje?“. „Il nome?“ – „meno?“. „To nieje dôležité. Ktokoľvek to bude, bude svätým človekom.“ Poprosil ma o moje meno a priezvisko, ako aj o adresu, kde bývam. V utorok sa u mňa zjavil. Výsledkom tohto stretnutia je trojstranové interview, vydané v „Gente“ po voľbe nového pápeža.
Teraz sa Námestie sv. Petra napĺňa ľuďmi. Prichádzajú v zástupoch. Objavujú sa vojaci, policajti, noví novinári, masy Rimanov. Námestie sv. Petra je preplnené. Nemiznú tabuľky s menami kandidátov na pápeža. Pri tabuľkách sa zhromažďujú veriaci, pochádzajúci z diecéz spravovaných kandidátmi. Veľmi som sa modlil v tomto momente za nového, ešte neznámeho pápeža a veľmi som túžil, aby bol taký ako Pavol VI. – môj milovaný pápež, ktorého slová som si zvolil za svoje kňazské motto.
A tu sa otvárajú dvere balkónu baziliky sv. Petra. Bože! – aký to je moment. Som tu. Nemohol som sa rozlúčiť s Pavlom VI., ale teraz privítam jemu podobného nového pápeža. Všetko sa deje pomaly a dôstojne – a človek by chcel aby to bolo zrýchlené. Nie. Cirkev má čas. Centrálne miesto zaujal kardinál Pericle Felicci. Nad Námestím sv. Petra zavládlo ticho. „Anuntio vobis gaudium magnum… habemus Papam… revrendissimum ac Eminentissimum Dominum, Dominum… (hlas stíchol) Carolum – O Bože, myslím si, žeby? – Sanctae Ecclesiae Catholicae Cardinalem… (hlas stíchol) Wojtyła.
Zmeravel som. Cítil som ako sa podo mnou trasie zem. Neviem, čo robiť? Spievať? Tlieskať? Kľaknúť a modliť sa? Ticho. Niekto z diaľky vykríkol: „nessuno“ – „neznámy.“ Za mnou stáli dve staršie Talianky. Jedna z nich hovorí: „Papa nero“ – „čierny pápež.“ „Come si capiscerá questo papa?“ – „Ako budeme rozumieť tohto pápeža?“ A vtedy som sa zobudil. Obrátil som sa v ich smere a vysvetlil: „Nie, to nie je čierny pápež. To je Poliak, kardinál z Krakova. Poznám ho.“ Jedna z nich sa na mňa hodila a začala ma bozkávať. Nevadí – pomyslel som si. V takejto chvíli aj to môže byť.
Teraz celé Námestie sv. Petra vrelo v nadšení. Zatvorili sa dvere na balkóne Baziliky sv. Petra. Čakáme. Spevy, modlitba. Poliaci sa zhromažďujú tam, kde sa zjavila poľská vlajka alebo kde sa ľudia modlili po poľsky. Nezabudnem na tú atmosféru. Vyše ponad pol hodiny neobyčajného očakávania. Viem, na koho čakáme. Na koho čaká svet. Ale myslím na Poľsko. Čo z Poľskom? Ako sa to ďalej vyvinie? Ale predsa Pán Boh vie najlepšie. Ak tak zariadil, tak to má byť. Myslím si vtedy tiež, že to bude pápež podobný Pavlovi VI. Cirkev je v pevných rukách. Musím sa priznať, že som vtedy rozmýšľal nad rekolekciami kardinála Karola Wojtyłu, ktoré predniesol v roku 1976 Pavlovi VI. a nazval ich: „Znak, ktorému sa budú protiviť“. Skúsenosť z Poľska kázala myslieť o odpore, ktorý už trval.
Prišiel očakávaný moment. Otvárajú sa znova balkónové dvere. Už vidím pápeža. Áno, to je on, oblečený do bielej sutany, otvorené dlane, úsmev, nadviazanie kontaktu z zástupom a… prvé slová: „Sia laudato Gesú Christo!“. „Si capisce papa“ – „Rozumieme pápeža“ – hovoria Talianky stojace za mnou. Ale mysleli si, že to je všetko. Nie. Pápež plynulo po taliansky prednáša svoj prvý príhovor. Nadväzuje na smrť pápeža Jána Pavla I., na neobyčajnú voľbu pápeža z ďalekého kraja, ďalekého, ale blízkeho v spoločenstve viery a tradícii. Obracia sa na Najsvätejšiu Pannu „Madonna Santissima“ – a tu potleskom nebolo konca. Madonna Santissima – Najsvätejšia Panna – to sú kľúčové slová pre Talianov. Sympaticky sa tiež pomýlil v talianskom jazyku, udelil požehnanie Urbi et Orbi a v odovzdaní začal svoj pontifikát. Po chvíli odišiel tak, ako to len on vie. Od začiatku videl a počul ľudí, ktorí ho mali radi od prvej chvíle a on ich objal svojím širokým srdcom.
Aká iná bola večera v Leonianium v ten večer. Nestíhal som odpovedať pýtajúcim sa. Pocítil som tiež ohromnú otvorenosť na nové, ktoré začalo svoju púť svetom. A novinár „Gente“ ma našiel na adrese, ktorú som mu podal. V utorok 17. októbra urobil so mnou rozhovor. Pretože som veľa vedel o kardinálovi Karolowi Wojtyłowi, snažil som sa odpovedať na novinárske otázky, zvedavé otázky o človekovi, ktorý sa od prvých slov ukázal ako skala, na ktorej bude postavená Cirkev.
Po týchto všetkých otázkach, som sa rozhodol aj ja opýtať tohto skúseného múdreho novinára z Talianska. Otázka znela: „A čo pre Vás osobne znamená tento pontifikát?“ Počul som šokujúcu odpoveď: „Začína sa pád komunizmu.“ Ukázalo sa, že novinár videl ďaleko dopredu. Ja som to tak ešte necítil.

„Začína sa pád komunizmu.“ Ukázalo sa, že novinár videl ďaleko dopredu. Ja som to tak ešte necítil.

Zatiaľ som sa bál o to, ako po návrate do Poľska vysvetlím fakt, že hoci som mal pas platný len do jedného konkrétneho štátu, do ktorého som cestoval (do Švajčiarska), pocestoval som do Talianska. Mal som mať v takom prípade pas „na wsie strany mira“ (do všetkých štátov sveta). Takýto pas mi ale nebol vydaný. V tejto situácii ja počúvam, že komunizmus začína upadať? Odpoveď novinára mi neustále znie v mojich ušiach. Ale určite ani on, ani nikto iný vtedy nepredvídal, že sa stane tak veľa pod vplyvom jedného človeka – ktorý verí a miluje, že vykoná viac ako 100 apoštolských ciest, bude sa zaoberať všetkými najdôležitejšími problémami sveta v encyklikách a iných pápežských dokumentoch, že sa sformuje niečo – či už to niekto akceptuje alebo nie – pokolenie Jána Pavla II. a že odchod pápeža sa stane inšpiráciou pre mnohých ľudí, že vzniknú nádherné filmy o pápežovi a veľké diela, ako napríklad Nadácia Jána Pavla II., Nadácia Dielo tretieho tisícročia, že jeho menom budú pomenúvané naše univerzity, školy, nemocnice a že zástupy ľudí na Námestí svätého Petra budú volať: „Santo subito“, keď uvidia knihu Evanjelia zatváranú vetrom položenú na truhle.

Pápež prekvapivých gest

Neočakávaná voľba Poliaka za pápeža po predchádzajúcich štyroch storočiach talianskej prítomnosti na Apoštolskom stolci vyvolala ohromné vzrušenie. Bola to šokujúca voľba. Vďaka televízii bolo možné pozorovať reakciu sveta na túto voľbu. Takže vďaka televízii svet mal príležitosť pozorovať „novotu“, ktorá nastala po storočnom trvaní istej tradície. Jednou z foriem „nového“ boli gestá Jána Pavla II.
Gestom bol prvý pápežský príhovor spojený s požehnaním Urbi et Orbi, prednesený po taliansky, ktorý nebol príhovorom oficiálne pripraveným Vatikánom. Sympatická chyba talianskom jazyku predpovedala niečo viac ako len možnosť gramatických chýb v budúcnosti. Ukázalo sa, že sa nový pápež v prvom kontakte dokáže s talianskym zástupom rozprávať. Slová „Madonna Santissima“, ktoré majú pre Talianov zvláštny význam, boli potvrdené v pápežskom hesle „Totus Tuus“.
Hlbokým a zaujímavým gestom bolo meno Jána Pavla II. Poukázal v ňom na pokračovanie pontifikátu Jána XXIII., Pavla VI. a Jána Pavla I. Veľkým prekvapením pre pomáhajúcich pri obliekaní nového pápeža do bieleho oblečenia bolo akoby drobné gesto. Pápež porušil zvyk naloženia purpurového kardinálskeho solidea na hlavu jedného z monsignorov. Solideo vložil do vrecka a potom kázal poslať ho do Viľna, do Ostrej brány. Je potrebné poznať históriu Poľska a Litvy, aby bolo možné pochopiť toto gesto. A zároveň potom kolégium kardinálov – „svojich bratov“ – prijal pápež postojačky. Toto gesto zmenilo vžitú tradíciu, a zároveň bol zvesťou druhu vzťahov medzi pápežom a kardinálmi – bratmi.
Necelých 24 hodín po voľbe Ján Pavol II. opustil Vatikán a vybral sa na kliniku, aby tam navštívil svojho priateľa kardinála Andreja Deskura. Bola to zvesť prítomnosti pápeža v ľudskom utrpení a neobyčajnom dialógu s chorými, ktorých prosil o modlitbu. Prekvapujúcim gestom pápeža bola prvá tlačová konferencia s novinármi. Novinári mohli klásť otázky: „Či sa Vaša Svätosť necíti byť väzňom vo Vatikáne?“ „No, päť dní už prebehlo.“ „Svätý Otče, budete aj naďalej usporadúvať takéto tlačové konferencie?“ „Ak mi dovolia.“ „A budete sa lyžovať?“ „To mi už asi nedovolia.“ Dialóg ľudský, jednoduchý a otvárajúci nový spôsob komunikácie pápeža so svetom. Novinári sa spontánne stali priateľmi pápeža. Takto už zostalo do konca pontifikátu.
22. október 1987 bol dňom inaugurácie pontifikátu Jána Pavla II. Pápež bez tiary – znaku trojitej moci. Ukázalo sa však, že moc pápeža nespočíva v materiálnych znakoch, hoci aj veľmi dôstojných. Jeho moc bola vnútorná. To vlastne táto vnútorná moc mu kázala vykričať slová: „Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi.“ Televízny obraz tohto momentu dokonale ukazuje, že herecké schopnosti tu boli len pomocou, aby ukázal to, čo by sa nedalo vyjadriť žiadnym hereckým umením, keby to nevychádzalo z vnútra a nevzťahoval sa na Boha. Vzrušujúca je taktiež iná forma – prosba pápeža za modlitbu. „Modlite sa za mňa.“ Najlepšie herectvo nie je schopné vydobyť zo srdca to, čo tam nie je hlboko zakorenené. Modlitba, jej zmysel a transcendentný rozmer hlboko tkveli v duši Jána Pavla II.
Veľký význam a symbolickú silu má prijatie kardinála Josefa Slipja – ukrajinského metropolitu Grécko-katolíckej cirkvi, kardinála Stefana Wyszyńského z Poľska a kardinála Tomáška z Prahy. To boli ľudia odsúdení na zabudnutie a komunistickou mocou svojich krajín predstavovaní ako nepriatelia vládnuceho systému, s ktorým sa Apoštolský stolec snažil dohodnúť. Od tejto chvíle komunistické klamstvo prestalo žiť a pápež mal priamy kontakt s predstaviteľmi prenasledovaných cirkví, ktoré rozumel ako nikto predtým. Ďalekosiahlym bolo rozhodnutie pápeža stretnúť sa s Poliakmi. Im adresovaná prosba o „časté modlitby v jednote s pápežom, ktorý je vaším bratom“, sa vryla do ich pamäte. Odvtedy každý deň v hodine Apelu Jasnohorského o 21.00 hodine sa modlili Poliaci za pápeža a v jednote s ním. Modlia sa aj teraz za nového pápeža Benedikta XVI.
Vzrušujúca bol tiež televízny prenos zo stretnutia, ktoré sa odohralo v ten istý večer po inaugurácii pontifikátu, s arcibiskupom z Canterbury, bratom Rogerom z Taizé a 17 predstaviteľmi nekatolíckych kresťanských cirkví a spolu s dvoma predstaviteľmi judaizmu, ktorí sa zúčastnili na inaugurácii. V prvých dňoch pontifikátu pápež povedal svetu, že ekumenický a medzináboženský dialóg sú neodvratnými a že budú integrálnou súčasťou toho pontifikátu. V Poľsku sa televízia nachádzala vo veľmi ťažkej situácii. Komunistická vláda nevedela ako sa má správať. Tešila sa a zároveň sa bála Moskvy. Nakoniec týždenník Politika – politické zrkadlo vlády a komunistickej strany navrhuje, aby média predstavovali tento fakt tak, ako je chápaný Poliakmi. Politika však neváhala vyhlásiť, že nový pápež, Ján Pavol II pochádza z kraju, ktorý buduje socializmus, taktiež na základe spolupráce marxistov a katolíkov. Verejnosť však hovorila niečo celkom iné. Spontánne zhromažďovanie ľudí na ulici, najmä v Krakove a Varšave, Vadoviciach, Niegovici, Lubline, Zebrzydowskej Kalvárii, na Mazúrach, a na Podhalu, zvonenie zvonov vo všetkých kostoloch, Sväté omše slúžené neskoro večer, šťastie vyjadrované všetkými ľuďmi na uliciach ukázali, že strach už prestal byť osvedčeným nástrojom komunizmu. Ukázalo sa, že ľudia sa môžu sami organizovať a prekvapená vláda nie je schopná kontrolovať spoločnosť.

Pápež slova – jazyk pápeža Jána Pavla II.

Pápež Jána Pavol II., uznávaný profesor, bol známy, že jazyk jeho vedeckých prác a prednášok bol veľmi ťažký. Rýchlo však našiel spôsob komunikácie so svetom, a to jazyk citlivý na bôľ sveta. Už po prvých sto dňoch pontifikátu sa ukázalo, že pápež „hovorí iným jazykom“. V čom spočíva táto odlišnosť? Nebol to jazyk školastický ale nebol to ani jazyk racionalizmu, ktorý používali, a stále používajú intelektuálne, a najmä politické elity Západu. Pápež hovoril vlastným jazykom. Prezrádzal inú citlivosť, inú otvorenosť, iný svet. Navrhoval akýsi druh meditácie skláňajúcej sa nad svetom svedka nadčasových hodnôt. Bol to predovšetkým jazyk spoločenstva – akéhosi zvlášť medziľudského „my“. Nikto nepíše a nehovorí v samote. Píše sa a hovorí nielen pre niekoho, píše sa a hovorí taktiež s niekým.
Je jasné, pre koho písal a hovoril Ján Pavol II: pre ľudí dobrej vôle. S kým písal a s kým sa rozprával, keď sa obracal na zástupy? Som hlboko presvedčený, že písal a rozprával sa s blízkymi ľuďmi: možnože s priateľmi z divadla, možno s profesormi univerzity, možnože so svojimi spolupracovníkmi z čias, keď ťažko fyzicky pracoval, možno s hrdinami svojich dávnych literárnych diel a desiatkami iných osôb, ktoré je nemožné už odkryť, a ktoré prebývali v jeho pamäti. Taktiež určite s tými, ktorých stretával počas púti. Hovoril s nimi i pre nich a často namiesto nich. Hovoriace „ja“ Jána Pavla II. sa stalo hovoriacim „my“. Zostane už navždy tajomstvom, najmä pre televíziu, aké miesto v tomto „my“ má „Ten“, ktorý povedal: „Budem s Vami až do skončenia sveta“.

Novosť pápežského jazyka

Texty pápeža Jána Pavla II. vyslovené v poľskom jazyku si zasluhujú na zvláštnu pozornosť z niekoľkých dôvodov. Po prvé, poslucháč pápežských kázní a homílií stojí pred pravdivým fenoménom textov človeka, ktorý dokáže pohnúť srdcia a mysle zástupov. Po druhé, kazateľská prax zostáva pod výrazným vplyvom kazateľstva pápeža. Ide nielen o množstvo citátov, ale taktiež o isté nasledovanie pápežovho štýlu. Po tretie, nakoniec, keď sa toľko hovorilo i naďalej hovorí o kríze slova v Cirkvi, náuka pápeža sa zdá byť zvlášť cenná. Prehľad textov Jána Pavla II. dovoľuje všimnúť si predovšetkým volitívny charakter jeho výpovedí. Medzi slovesami prezradzujúcimi túžbu, vôľu pápeža sa často objavuje sloveso „prosiť“.

„Veľmi vás prosím, aby atmosféra vigílie trvala vo vašich srdciach, aby ste sa odchádzajúc odtiaľto domov zaniesli vo svojich srdciach pokoj, milosť, sústredenie, aby ste bdeli.“

„A preto, prosím všetkých, ktorí ma počúvajú, aby sa sústredili, aby sústredili všetky sily v starosti o človeka. Pre tých, ktorí ma počúvajú s vierou v Ježiša Krista, prosím, aby sa sústredili na modlitbe o pokoj a zmierenie“
(prvá Vigília Božieho narodenia v Ríme s Poliakmi, 1978).

Prosba je špecifickým aktom reči. Na rozdiel od príkazu alebo zákazu nepredstavuje pokus expedienta o presvedčenie adresáta na základe nadvlády prvého nad druhým. Rozkaz ako rečový akt nedáva prijímateľovi šancu výberu. Preto na rozkaz nie je možné, bez následkov, odpovedať odmietnutím.
Prosba ako rečový akt obliguje, odvolávajúc sa račej na citlivosť percipienta na druhého človeka. Obliguje v morálnej sfére – neinštitucionálnej, a taktiež ponecháva priestor slobody vo rozhodnutí, vyvíja oveľa menší nátlak na poslucháča. Paradoxne pomimo rozdielu v sile presviedčania sme viac náklonní splniť prosbu než príkaz. Medzi slovesá, ktoré zvlášť často slúžia v homíliách Jána Pavla II. na uvedenie persuazívnych obsahov, patrí sloveso „priať“ v 1. osobe jednotného čísla.

„A preto Vám tiež všetkým, drahí bratia a sestry, moji rodáci (…) prajem z celého srdca, aby ste na jej vzore (sv. Jadvigy), opierali svoj osobný, rodinný a spoločenský život.“

„Prajem Vám, aby do tejto práce bol vpísaný morálny poriadok, vlastný tejto oblasti ľudského života (…). Prajem tiež, aby v takýchto podmienkach práca bola realizovaná v duchu spoločenskej lásky (…), aby v nej človek nachádzal seba a prostredníctvom nej slúžil iným a dobru vlastnej krajiny“
(predstaviteľom Solidarity)

„A prajem, a modlím sa za to stále, aby poľská rodina dávala života, aby bola verná svätému zákonu života.“

Zdá sa, že jedným z dôležitejších pragmatických podmienok aktu reči realizovaného prostredníctvom slovesa „priať“ v 1. osobe jednotného čísla, je presvedčenie hovoriaceho, že splnenie obsahu priania:
a) bude pre adresáta dobré,
b) nespočíva výlučne v moci adresáta, ale závisí od vnútorných činiteľov, na ktoré ani adresát, ani hovoriaci nemajú rozhodujúci vplyv.
Okrem takýchto odpovedí, na ktorých povrchu sa ukazuje sloveso realizujúce akt želania, mnoho je v pápežských homíliách nepriamych aktov želania vyjadrených len partikulou želania „aby“.

„Aby ste, moji drahí, nezanechávali toto šľachetné úsilie, ktoré nám umožňuje stávať sa svedkami Krista“.

„Aby sme, v tomto diele čoraz zrelšie stretávali sa s našimi bratmi vo viere s Východu i Západu, s ktorými nás spája tak veľa, hoci ešte nejedna vec nás rozdeľuje. Aby sme, prostredníctvom všetkých prostriedkov poznania, vzájomnej úcty, lásky, spoločného pôsobenia na mnohých poliach mohli čoraz viac nachádzať božské črty tej jednoty, do ktorej máme sami vojsť a všetkých voviesť.“

„Aby sa Poľsko stále tešilo z vášho evanjeliového svedectva. Aby nikdy nechýbali zapálené srdcia, radikálne evanjeliovým radikalizmom duší, ktoré približujú lásku blížnym!“

Najjednoduchším konvencionálnym spôsobom formovania v adresátovi pripravenosť na určitú činnosť je rozkazujúci spôsob. Viet s gramatickým rozkazovacím spôsobom je v textoch Jána Pavla II. veľmi veľa. Vystupujú prakticky v každej kázni a homílii. Vo všeobecnosti im však predchádzajú výrazy, konštrukcie oslabujúce silu rozkazovacích viet, vovádzajúce klímu odporúčania, povzbudzovania, priania a nie silného tlaku.

„A ak Vás k niečomu chcem povzbudiť a zapáliť, tak aby ste neprestávali navštevovať túto Svätyňu. A ešte viac – chcem Vám všetkým povedať, a najmä mladým (…) neprestávajte sa modliť!“
(mládeži na Jasnej hore)

Medzi gramatickými rozkazovacími vetami vystupujúcimi v textoch Jána Pavla II takmer jedna tretinu tvoria biblické citáty alebo parafrázy:

„Nepodliehajte slabostiam! Nedajte sa premôcť zlu, ale dobrom premáhajte zlo! (Rim 12,21). Strážte sa, aby ste neukázali ako vinní, za hriechy cudzích! Ťažké slová vypovedá Kristus na adresu tých, ktorí robia pohoršenie, najmä pohoršujú malých.“

Zdá sa, že citáty predstavujú svedomitý krok sakralizácie, zväčšenia váhy postáv a vzorov správania, postulovaných v Biblii. Harmonizujúce štylisticky s tónom pápežských výpovedí, menia optiku expedienta – percipienta. Pripomínajú, v súlade s myšlienkou náboženského ponímania sveta, prítomnosť toho, kto je skutočným expedientom, umiestňujú hovoriaceho výlučne v pozícii prostredníka medzi sacrum a veriacimi.
Významnú časť rozkazovacích viet (20 %) tvoria vety obsahujúce sloveso v 1. osobe množného čísla a zámeno „my“ a privlastňovacie zámeno „náš“. Vďaka nim dochádza do istej identifikácie expedienta s percipientmi, nadviazanie vzťahu solidarity hovoriaceho s poslucháčmi.

Samostatnú analýzu si vyžadujú vety s rozkazovacím charakterom, ktoré majú formu modlitby:
„Urob, aby sme v tom našom ťažkom dnes, počúvali Tvojho Syna. Aby sme ho poslúchali deň za dňom, skutok za skutkom. Aby sme ho počúvali taktiež vtedy, keď hovorí ťažké a náročné veci. (…) Ó, Matka, dovoľ nám prejsť s evanjeliom v srdci cez naše ťažké dnes do našej budúcnosti.“

„O, Matka zjednotenia, uč nás stále tie cesty, ktoré vedú do zjednotenia. Dovoľ nám naďalej vychádzať na stretnutia všetkých ľudí a všetkých národov, ktoré na cestách rôznych náboženstiev hľadajú boha a chcú mu slúžiť. Pomôž nám všetkým objaviť Krista a ukazovať moc a múdrosť Božiu.“

Prosebná modlitba nesie zo sebou presupozíciu presvedčenia expedienta o hodnote toho, za čo sa modlí ako aj presupozíciu túžby, aby prosba obsiahnutá v modlitbe bola vypočutá. Podmienkou účinnosti modlitby – prosby je presvedčenie expedienta, že splnenie obsahu prosby nespočíva v ľudskej moci alebo aspoň nie výlučne v ľudskej moci. Obsahom niektorých pápežských modlitieb býva stav veci, ktorý je výsledkom vedomých slobodných rozhodnutí človeka. Toto všetko umožňuje ponímať modlitbu ako typ textu získavajúci poslucháčov pre nasledovanie istých postojov, tvorenia predstavy prijímateľov o tom, čo je dobré a správne.
Charakteristickým znakom pápežských príhovorov je ponímanie povinností človeka ako istých postojov v kategóriách povolania, výzvy, na ktoré človek odpovedá v súlade s vlastným svedomím a vlastnou vôľou.

„Kristov kríž nás vzýva na zmierenie sa s Bohom.“

„Vaším povolaním je inak milovať človeka, plnšie milovať človeka, milovať ho tam, kde iní nedokážu milovať.“
(rehoľným sestrám v Poľsku)

Autori prác posvätených jazyku politiky zvýrazňovali neraz jeho neurčitosť, ktorí sa dosahuje zámerným nenazývaním vecí po ich mene, arbitrárne pripisovanie nových významov výrazom existujúcim v poľštine bez výrazného signálu. Arbitrárne zmeny významov v jazyku propagandy predstavujú nebezpečný pokus formovania vedomia prijímateľa v smere, ktorý si praje expedient, a to ukrytým spôsobom, pomimo vedomia prijímateľa. Inak je v textoch Jána Pavla II. Je možné pokúsiť sa o tvrdenie, že ich súčasníkom je zámerné dodatočné definovanie významu. Jeho výrazom je časté precizovanie významov slov, najmä tých, ktoré znamenajú pozitívne hodnoty. Tieto definície majú regulujúci charakter:

„Človeka je potrebné merať mierou srdca, srdcom! (…). Srdce v biblickom jazyku znamená ľudské duchovné vnútro, znamená najmä svedomie. Človeka je teda potrebné merať mierou svedomia, mierou ducha, ktorý je otvorený na Boha. Treba teda človeka merať mierou Ducha Svätého.“

„Význam slova nesloboda, na ktoré sme my Poliaci ak citliví, ukrýva v sebe podobný paradox ako slová evanjelia o vlastnom živote, ktoré je treba stratiť, aby ho človek získal. Láska predstavuje naplnenie slobody a zároveň k jej podstate patrí patriť – teda nie byť slobodným, ale račej byť slobodným zrelým spôsobom. Ale to nie – bytie slobodným v láske sa nikdy nechápe ako nesloboda. (…) Oddanie sa do neslobody poukazuje teda na „zvláštnu závislosť“, na svätú závislosť a na maximálnu dôveru, bez tejto svätej závislosti, bez heroickej dôvery, je ľudský život nijaký! Tak teda slovo „nesloboda“, ktoré nás vždy bolí, v tomto jednom mieste nás nebolí. V tomto jedinom vzťahu nás napĺňa dôverou, radosťou vlastnenia slobody! Tu sme vždy boli slobodní!“ (pozn. aut. „Tu“ – znamená na Jasnej Hore)

Na základe prehľadu jazykových prostriedkov persuázie v textoch pápeža je možné si všimnúť, že do arzenálu persuazívnych prostriedkov zvlášť obľúbených patria predovšetkým také, ktoré umožňujú zachovanie slobody prijímateľov, správanie sa k ním z úctou, nie predmetovo. Vo svete pápežských homílií existuje miesto na konflikty hodnôt, na ťažké rozhodnutia, o ktorých musí rozhodnúť svedomie prijímateľ. „Úcta k prijímateľovi (…) by sa mala prejavovať v slove uznávajúcom podmetovosť prijímateľa, dajúcim mu šancu na vlastné rozhodnutie postojov, názorov, spôsobov správania.“ Takým slovom je slovo Jána Pavla II.

Výzvy pre televíziu

Podstatným problémom televízie je vždy divák a jeho postoj prijímateľa. Televízna verejnosť môže byť lojálna (taká, s ktorou môže expedient počítať, ktorá je predvídateľná a známe sú jej očakávania) alebo nomádska (a teda neponímateľná, menlivá a stále hľadajúca nový televízny program). Predstavuje to jednu z najdôležitejších výziev, ktoré stoja pred televíziou budúcnosti.
Televízia predstavuje systém komunikácie, ktorý pre väčšinu z nás je prístupný len ako pre divákov a poslucháčov, a nie producentov (kódujúcich). Ponímajúc problém historicky, televízna produkcia sa ohraničuje obyčajne na špecializovanú, profesionálnu elitu, ktorá má prístup k drahým technológiám a vysoko špecializovaným laboratóriám. Televízia, ktorá je tvorená prostredníctvom spolupráce verejnosti a realizovaná divákmi ako videopásky, využíva iné konvencie produkcie znaku a vyžaduje od prijímateľov iné schopnosti dekódovania . Pre dokumentovanie pontifikátu Jána Pavla II. majú neoceniteľný význam.
Schopnosť verejnosti tvoriť význam textu, dokonca aj keď sa nachádzajú mimo kontroly producentov – je v istom zmysle tým, čo očakáva tvorca, hoci nevie, ani nedbá na to, aké významy a príjemnosti vytvorí divák, hoci na tejto úrovni sa počíta len sledovanosť. No neveľký počet divákov sa stáva klientmi. Treba byť pozorným v príliš jednostrannom definovaniu tak zložitých kategórií ako text a verejnosť. Podobne ako televízna textualita môže zároveň slúžiť ekonomickým cieľom producentov a kultúrnej príjemnosti konzumentov, tak aj verejnosť môže spĺňať zároveň dve na prvý pohľad protirečivé funkcie – tovaru a kultúrneho producenta. Televízny priemysel skúša, často s úspechom, realizovať programy, ktoré by povzbudzovali verejnosť do produkcie významov, ale ich komerčný cieľ môže vysvetliť len neveľkú časť aktivity prijímateľov v priestore kultúrnej ekonómie .
Prameň nepochopení medzi expedientmi a prijímateľmi textu spočíva v tom, že tí prví sa obávajú, že významy nie sú prijímané tak, ako si to oni prajú. Nie je predsa tak, že číta sa čokoľvek, na čo má človek v danom momente chuť a akýmkoľvek spôsobom. Existuje istá úroveň zodpovednosti medzi dekódovaním a kódovaním. Nie je to ani v najmenšom prirodzený zväzok ani daný akokoľvek, ale je zväzkom konštruovaným v zodpovednosti s dominujúcou štruktúrou.
Stuart Hall predstavuje tri hypotetické pozície pozorovateľa – interpretátora:
a) Dominujúca a hegemónna, v ktorej divák, dekóduje konotačné významy, jednoducho a úplne, ako aj dekóduje oznam prostredníctvom referenčných kódov použitých v kódovaniu. Je to tzv. priehľadná komunikácia.
b) Negociačná, v ktorej nasleduje pochopenie prijímateľmi dominujúceho oznamu, ale okrem toho sa spája s národným alebo skupinovým záujmom a uhlom pohľadu. Takto teda, vediac o tom (a súhlasiac s tým), čo je dominujúce a spoločensky legitimizované, dodávame však istý lokálny významový kontext.
c) Tretia sa týka situácie, keď divák chápe dominujúci oznam, ale nezostáva na dodaniu lokálneho prvku: „poddá text procesu opačnému než totalizácia, používajúc alternatívne referenčné body.“ Máme tu do činenia s kódom čítania, ktorý je v opozícii voči expedientom predpokladaného kódu.
Vilem Flusser vo svojich dielach tvrdí, že technické obrazy je potrebné odšifrovať nie vzhľadom na to, čo znamenajú, ale vzhľadom na sám význam. Nie vzhľadom na to, čo ukazujú, ale vzťahujúc sa na to, k čomu smerujú. Odšifrovať technický obraz neznamená odšifrovať to, čo ukazuje, ale prečítať z neho jeho program.
Budúcnosť obrazovky spočíva tak v jej emancipácii, v jeho rýchlom zväčšení na gigantickú obrazovku v plenére, ako aj v jeho retencii, rozšírení sa na obyčajné predmety, ktoré nie sú v žiadnom súvise s predstavením alebo televíznymi správami.
L. Grossberg a kol. tvrdia, že v televízii mizne hranica medzi obrazom a skutočnosťou, ako diváci máme vo všeobecnosti do činenia s mediálnymi obrazmi, nie však s obrazmi nejakej skutočnosti. Zaujímavým príkladom zapojenia do jednej oblasti „skutočnosti“ postavy s rôznym statusom reality – politikov, známych novinárov, hrajúcich samých seba, spolu s hercami hrajúcimi postavy politického života – je americká verzia seriálu „Miami Vice“.
A. J. Condry si myslí, že „televízia nielen, že má vplyv na to, ako sa cítime a správame sa, ale aj na to, čo robíme. Ona okrem toho ešte vplýva na to, čo si myslíme a ako chápeme svet.“
V diele „Viditeľné fikcie“ Ellis (1992), tvrdí, že spôsob pozerania televízie spočíva skôr na spolupôsobení s pohľadom televízie na predstavenie života, vovedenie novosti do základnej oblasti priestoru. Televízny divák je pozorovateľom vo veľmi zvláštnych príležitostiach – konkrétne sediac doma. Ellis si všíma veľkú rolu zvuku (sústreďovanie pozornosti diváka).
Televízia tvorí spoločenstvo (ktorému adresuje oznam) – tam tak divák, ako aj inštitúcia- televízia sa dívajú na svet existujúci mimo nich. Televízia potvrdzuje domácu izoláciu diváka a pozýva ho k pohľadu na svet z tejto pozície. Divák je teda utvrdzovaný o existencii základného rozdelenia sveta na „vnútorný“ (domáci, rodinný) a „vonkajší“ (práca, politika, verejný život, mesto, zástup). Toto rozdelenie zodpovedá základnému ideologickému rozdeleniu života nášho spoločenstva: „vnútro“ je miestom bezpečnosti, potvrdenia identity a moci, „vonkajšie“ však prináša so sebou riziko, výzvu pre identitu a pocit bezradnosti. V ešte inej verzii „vnútro“ je každodennosťou, z ktorej sa čerpajú výhody, „vonkajšok“ zasa miestom nešťastia problémov, nerovnosti a podriadenosti.
Zdá sa, že osobnosť Jána Pavla II. spôsobila, že to, čo o ňom ukazovala televízia bolo hlboko ľudské a vymykalo sa rozdeleniu na to čo je vnútorné a čo je vonkajšie. Televízia sa zaoberá celým svetom, celou ľudskou skúsenosťou a jeho potenciálnym materiálom. Avšak nezovšeobecňuje vlastný uhol pohľadu sveta do žiadneho zvlášť sceleného prehľadu. Zdá sa to robiť „pri príležitosti“ posväcujúc všeobecné domáce naladenia v prospech politickej nálady, v ktorom len isté oblasti verejnosti môžu byť rozoznané. Namiesto toho televízia predstavuje svet ako mozaiku a uspokojuje sa s vytváraním nekonečných verzií tohto stavu.
Televízia stretla v osobe Jána Pavla II. televízneho človeka. Prítomný v celom svete, mal ľudské presvedčenie a potencialita každej ľudskej skúsenosti sa dala odkryť v skúsenosti Jána Pavla II. Skúsenosť rodiny, bytia sirotou, malej otčiny, univerzity, divadla, vojny, utrpenia, boja o práva Cirkvi v období komunizmu, intelektuála, mystika a pastiera, ktorý s týmto všetkým vstúpil do pápežstva; ďalej: skúsenosť konfrontácie s ľudským utrpením i vlastným v dôsledku atentátu na jeho život a všetkým, čo tento atentát zapríčinil. Nakoniec skúsenosť postupujúcej choroby a zmiereného odchodu do Domu Otca.
Televízia funguje na základe udržania kontaktu s divákom a delegovania pohľadu. V tomto pohľade televízia mala uľahčenú úlohu, pretože Ján Pavol II. sa sám veľmi staral byť v kontakte s pútnikmi. Gestá, pohľady, kontakt s deťmi – to všetko spôsobovalo, že ľudia mali pocit priameho kontaktu s nim. Umocnenie toho prostredníctvom televízie a prenesie do domácností prinieslo konkrétne plody.

Očakávania od pápeža

Medzi pocitmi obdivu, pochybností a strachu sa objavila taktiež zvláštna nádej – nádej na privlastnenie si. Vo svete zachvátenom napätiami každá sila chcela mať pápeža pre seba. Konzervatívci chceli, aby bol konzervatívny, liberáli, aby bol liberálom, demokrati očakávali demokratizáciu Cirkvi, teológovia oslobodenia „revolucionára“, rečníci postupu sa domáhali noviniek, ľudia starajúci sa o identitu vzývali k vernosti tradíciám… Boli aj takí, ktorí žiadali, aby sa manželia mohli rozvádzať a duchovní ženiť. Ak ešte dodáme k tomu očakávania komunistov a výzvy protivníkov komunizmu, dostaneme ohromné klbko protirečení. Každý postoj bol nasledovaný hrozbou a sľubom: ak ma pápež neposlúcha, Cirkev čaká neodvratný úpadok a ak ma bude počúvať, svet sa pokloní Cirkvi.
Je možné, samozrejme, prejsť popri týchto protirečeniach s nezaangažovaním, pokrčením ramien. Nakoniec tieto protirečenia sa sami ničia. Je možné však pozrieť sa hlbšie a uvidieť v nich drámu času. Či kedykoľvek predtým bolo také obdobie, v ktorom sa od Cirkvi očakávalo tak veľa? Môžeme však povedať, že Ján Pavol II. skutočne preložil pápežstvo do jazyka 21. storočia. Podstata tohto procesu spočíva v pápežovom chápaní podstaty ľudskej osoby, na ktorú sa pápež konkrétne obracal. Ján Pavol II. videl človeka a obracal sa na človeka ako harmonicky vybudovaný celok, ktorý má svoju nespochybniteľnú dôstojnosť. Táto celistvosť, to je intelektuálna, morálna, estetická a náboženská sféra.
Žiadne stretnutie pápeža s človekom sa neodohrávalo len na jednej vyvolenej úrovni, napr. intelektuálnej alebo len morálnej alebo len estetickej, alebo len náboženskej. Človek adresát slov a gest pápeža dostáva od pápeža všetko. Po stretnutí s pápežom mali ľudia pocit nasýtenia intelektuálneho, morálneho, estetického a náboženského zároveň. Nikdy nie je možné ohraničiť človeka len na jednu z týchto sfér. Bude to vždy ochudobnenie človeka ako osoby. Ján Pavol II nikdy neochudobnil človeka. Televízny obraz pápeža realizovaný talianskou a poľskou televíziou, možno najmä poľskou, potvrdzuje túto tézu.

Prednesené na konferencii Duchaplný cestopis po stopách Jána Pavla II. v našich regiónoch v septembri 2013.

Použitá literatúra:
CONDRY, J. 1999. The Psychology of Television. London : Hillsdale, Hore and London, 1999, s. 119.
ELLIS, J. 1992. Visible Fictions, Television, Cinema, Video. New York, 1992, s. 163.
FISKE, J. 1989. Moments of Television: neither the text more the audience. In Seiter, E.: Remote Control. Television, Audiences and Cultural Power. London and New York, 1989, s. 56-78.
FLUSSER, V. 2001. Do universa technických obrazu. Praha : OSVU, 2001.
FLUSSER, V. 2002. Komunikológia. Bratislava : Mediálny inštitút, 2002.
GROSSBERG, L.; WARTELLA, E.; WHITNEY, D.CH. 1998. Media Making: Mass Media in a Popular Culture. Sage, London 1998, s. 3.
CHANDLER, D. 2013. Semiotics for Beginners [online]. 2013, [cit. 2013-06-20]. Dostupné na internete: <http://users.aber.ac.uk/dgc/Documents/S4B/sem08c.html˃.
SITER, E. 1998. Semiotyka, strukturalizm a telewizja (przeł. E. Stawowczyk) In Allen, R. C. (red.).: Teledyskursy. Telewizja w badaniach współczesnych, Kielce, 1998, s. 35 – 65.

Comments are closed.

FILMSTUDIONAME PRESENTSAN Fusce suscipit PRODUCTIONA laoreet a PICTURE lobortis neque CASTINGBY risus vulputate COSTUMESBY enim leo PRODUCTIONDESIGNER libero tortor DIRECTOROFPHOTOGRAPHY gravida tellus MUSICBY endrerit sagittis EDITEDBY Maecenas dictum EXECUTIVEPRODUCER tincidunt lobortis PRODUCEDBY Cras pellente STORYBY vitae pelle SCREENPLAYBY Duis accumsan WRITERDIRECTEDBY Nam purus